SKUTOČNÉ PRÍBEHY Z MOJEJ PRAXE S FENG ŠUEJ    (23)

Prvé dejstvo slávnostnej premiéry sa chýlilo ku koncu. Nad hlavami obecenstva, uprostred záverečnej árie, sa vznášali vône značkových parfumov. Divadlo bolo obsadené do posledného miesta a sólisti na javisku vydávali zo seba maximum... Naozaj si zaslúžili uznanie. Podobne, ako orchester... a podobne ako maestro Giuseppe Verdi...

Nie, žeby som nemal rád operu! Milujem hudbu v každej podobe. Napriek tomu som mal pocit, že som sa ocitol v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Sám uprostred davu som márne hľadal človeka. Obyčajnú ľudskú tvár.  Sám – uzavretý do seba, obklopený samotou. Motýle myšlienok poletovali v bludných kruhoch mojej hlavy a zdalo sa, že dej na javisku sa ich vôbec netýka. „Nuž, vcelku prosté! Treba čím skôr ísť!“ – napadol ma jeden z Válkových veršov skôr, ako sa nad hľadiskom rozžiarila svetelná guľa, oznamujúca prestávku.

Foyer divadla sa hemžil známymi tvárami. Dvaja politici s manželkami popíjali sekt. Usmievali sa na seba, akoby minulosť neexistovala. Spomenul som si, ako sa včera pri televíznej debate urážali...ako vyťahovali skryté tromfy, ktorými sa snažili presvedčiť verejnosť, že ten druhý je lump a darebák, okrádajúci úbohých daňových poplatníkov... Smotánka sa opájala slávou. Celebrity sa promenádovali medzi celebritami... Masky úsmevov si vymieňali okamžite, - na zdvorilostné frázy bolo treba chvíľu počkať. Vedel som, že po prestávke bude minimálne jedno miesto prázdne... Mýlil som sa!

Stála pri šatni a netrpezlivo sa nakláňala nad pultom. Dlhé, starostlivo upravené nechty nervózne bubnovali o drevo, zatiaľ čo pani z druhej strany pultu  jej hľadala kožuch. Pozrela na hodinky. Hlas z reproduktorov oznamoval, že o päť minút začne druhé dejstvo. Dvaja muži pred hlavným vstupom do budovy, narýchlo uhasili nedofajčené cigarety a ponáhľali sa okolo nás. Hladne sa pozreli na malebné krivky jej tela, zvýraznené čiernymi priliehavými večernými šatami s veľkým výstrihom. „Mať tak chvíľu jej postavu, patrila by mi dnes polovica Bratislavy.“ – lakonicky utrúsil jeden z nich. Naozaj bola krásna. A kým sa ich kroky vzďaľovali, iné -  z opačnej strany sa približovali. Taká žena predsa nechodí do divadla sama... „Počkaj ma, Linda! Vráť ten kožuch späť do šatne! Všetko ti vysvetlím.“ – ozval sa muž, ktorý k nej odkiaľsi dobehol a chytil ju za  voľnú ruku, v ktorej nedržala kožuch.

Prudko sa otočila. Pozrela sa mu do tváre. V tom jeho výraze nebolo nič. Prázdna známa mužská tvár z televíznej obrazovky, zbavená akéhokoľvek šarmu. A tak, kým som si obliekal kabát, otočil som sa tým smerom aj ja...

Jej dlhé čierne vlasy stekali dolu ramenami. Veľké hlboké oči mali farbu smaragdu a silu blesku. Vykrojené lesklé pery sa poodchýlili, akoby mu chcela čosi povedať a z úst jej zasvietili snehobiele zuby. V tom okamihu som si všimol nádherný perlový náhrdelník, obopínajúci jej štíhly krk. Akoby v ňom bolo ukryté tajomstvo oceánu... smútok perlorodky... okamih zrodenia i zániku zároveň. Jagal sa na prudko sa vzdúvajúcej hrudi a vyžaroval zo seba dejiny dynastií, rodov a rodín... V strede, tesne pod krčnou jamkou, bol prerušený zlatým kruhom, po obvode ktorého boli vysádzané brilianty.

„Prosíme vážených návštevníkov, aby zaujali svoje miesta v hľadisku. Druhé dejstvo sa začína.“ – ozvalo sa z reproduktorov. Pohol som sa k východu. Ani nie tak ďaleko odo mňa práve končila záverečná scéna posledného dejstva jedného vzťahu.

Našťastie som parkoval hneď neďaleko vstupu. Divadlo bolo krásne osvetlené. V jeho svetle ma privítalo trpezlivo čakajúce auto. Sadol som si doň - a naštartoval...

Možno to bol zvuk motora, možno práve zapálené svetlá... Neviem! Možno to bola jej bezhraničná túžba stratiť sa z tohto miesta čo najrýchlejšie a čo najďalej. A možno to bola túžba stratiť sa raz a navždy... Skočila mi do jazdnej dráhy a stála pred rozbiehajúcim sa vozidlom. Dupol som na brzdu.

Niekedy sú ľudské reakcie nepredvídateľné. Mal som jej vynadať. Mal som ju poslať kade ľahšie... Mohol som zamknúť dvere, keď pri nich stála a šliapnuť na plyn. Tých možností som mal nadostač. A ja, z nevysvetliteľných dôvodov, som jej otvoril dvere, usmial sa na ňu a s profesionálnosťou taxikára sa jej opýtal: „Kam to bude, madam?“

„Na koniec sveta!“ – odvetila Linda a zabuchla dvere. Bolo to vo chvíli, keď sa pred vchodom do divadla objavil jej muž. Posunul som auto z jeho dohľadu a počúval svoj hlas: „Tam ste už teraz! Ten človek, stojaci a hľadajúci svoju partnerku pár metrov odtiaľto je pre vás vzdialený milióny svetelných rokov. Je to relatívne. Keby ste hneď teraz s ním ležala na jednej posteli a medzi vami by sa tiahla uzučká zlovestná roklina odcudzenia, tá vzdialenosť sa neskráti... Stále to budú tie milióny svetelných rokov... Ale môže existovať niekto, kto prebýva vo vašom srdci – a ten  je vám bližší, ako tá postava, ležiaca na dosah vedľa vás.“

Pozrel som na ňu. Z očí sa jej vytratili blesky. Zaklonila hlavu, rozopla si kožuch a zašepkala: „Aj tak ma zoberte odtiaľto čo najďalej! Prosím!... A ak budete o niekom vedieť, povedzte mi to! V srdci sa mi práve uvoľnilo miesto na podnájom.“ Prvý krát som ju videl usmiať sa. Vlasy si odhrnula do strán a interiérom auta sa vznášala opojná vôňa jej parfumu. Takmer sa mi z nej zatočila hlava. Biele perly náhrdelníka odrážali svetlo pouličných lámp. Pod štíhlym krkom jej iskrili brilianty. Auto sa bezcieľne túlalo ulicami večerného mesta. „Pripomína mi to môj život: odnikiaľ – nikam.“ – zmyslela sa a po chvíli, akoby sama pre seba,  pokračovala: „Niekedy tušíte, čo sa okolo vás deje, ale ignorujete to. Inak by sa vaše ilúzie rozplynuli a všetko, v čo ste dúfali by sa zrútilo ako domček z kariet... V tom okamihu, keď to pochopíte, ostanú vám len dve možnosti: predstierať, že sa nič nedeje, alebo odísť..... Za súmraku sa lepšie odchádza. Všetko sa zdá tak neuveriteľne pokojné a my si nahovárame, že tma prikryje všetko to, čo chceme opustiť. Zrazu sa zdá minulosť nekonečne vzdialená, zabudnutá pod modrým zamatom noci... Ostane len zopár spomienok, ktoré spolu s handričkami našich odevov, kozmetikou a vyblednutými fotografiami narýchlo natlačíme do cestovnej tašky. Náš svet sú naše myšlienky a naša budúcnosť sa začína prítomným okamihom. Teraz! Práve teraz!“

Pozorne som ju počúval. S rastúcim počtom kilometrov rástol i môj záujem o ňu. „Takže „dnes“ je „zajtra“ a „včera“ bolo „dnes“. Stíšil som hudbu v aute a pokračoval: „Ak chcete, pomôžem vám. Svet je plný zázrakov a my sme hriešne nevšímaví. Prehliadame príležitosti, neveríme v nové začiatky a záväzky si dávame s termínom: „až raz“.. „neskôr“.. „potom“... A čo, keď to „potom“ nebude? Sedíme vedľa seba ako dvaja cudzinci, ale nepripadáme si až tak vzdialení. Načo sa mám predstaviť „neskôr“, ak to môžem urobiť hneď?“ A tak som sa Linde predstavil, povedal som jej čo projektujem a čomu sa venujem. Pri slovách Feng Šuej spozornela, pozrela na mňa a nechápavo krútila hlavou. Zdalo sa mi, že za jej krásnymi smaragdovými očami začínajú zapadať do seba puzzle myšlienok.

„Bože, ja vás poznám viac, ako si myslíte! Neprejde mesiac, aby som si neprečítala váš článok. To preto ste sa mi zdal taký povedomý. Neviete si predstaviť, koľkokrát som sa chystala absolvovať váš kurz... Žiaľ, vždy to skončilo pri tých začarovaných slovách „až raz... neskôr...potom..“ Zrazu mi pripadala otvorená a detsky úprimná. Začala ma navigovať: „Teraz odbočte doprava... za svetelnou križovatkou doľava...a stále rovno... Prezradím vám tajomstvo, o ktorom nevie vôbec nikto.“

A tak sa auto dostalo do kopcovitého terénu. Hrdinsky zdolávalo námrazu na vozovke i sklon v niektorých úsekoch cesty. Pod nami svietili svetlá mesta. Z neba sa spúšťali prvé vločky. „Tu je to!“ – oznámila mi s úsmevom. Ocitli sme sa pred novým bytovým domom. Z vrecka kožucha vytiahla kľúč a odomkla vchodové dvere. „Poďte!“ – vyzvala ma. „Nakoniec uverím, že zázraky sa dejú a my máme schopnosť zhmotňovať naše sny!“

Zastala pred vstupnými dverami do bytu a išla ho odomknúť. Stáli sme na podeste schodiska a ja som pozrel, či schodiskové rameno oproti vstupu klesá, alebo stúpa. Našťastie stúpalo. Upozornil som ju na to a zdôraznil dôležitosť tohto miesta vo vzťahu k bytu: „Z oboch strán zárubne si dajte malé nenápadné nálepky vo výške vašich očí. Ohraničíte nimi priestor vstupu, cez ktorý bude prúdiť energia Čchi. Čínski majstri tohto učenia nazývajú tieto nálepky strážcami obydlia. A potom energiu privítajte! Napríklad tvarovým žiaričom, alebo čínskymi mincami pre šťastie, zavesenými na kľučku z vnútornej strany bytu.“

Dvere ústretovo otvorili a predo mnou sa objavili netradične, ale logicky usporiadané priestory čiastočne pozariaďovaného bytu. Keďže som bol jeho prvým návštevníkom, vysvätil som byt slovami: „Pokoj tomuto bytu!“

Linda bola vo svojom živle. Postupne zapínala svetlá a lampy, ktoré už stihla kúpiť. Tiene tmavých kútov ožívali, betónové trámy pôsobili menej ťaživo. Prechádzali sme sa po byte z miestnosti do miestnosti. Kúpeľňa bola umiestnená v rámci dispozičného riešenia najnešťastnejšie – takmer v ťažisku pôdorysnej plochy. Nachádzala sa v nej i záchodová misa. „Táto miestnosť vám neustále bude oslabovať dostatok energie v byte.“ – poznamenal som. Neuvedomil som si, že moja hostiteľka sa kamsi vytratila a moje slová sa odrážali bez účinku od zrkadla, umiestneného oproti dverám. Pomaly som analyzoval, čo všetko bude treba napraviť, aby sa z bytu stal útulný domov. Domov, ktorý chráni pred nepohodou počasia za oknami i pred víchrami, búrkami a krupobitím v našich srdciach. Domov – kde steny rozprávajú a kvety spievajú o láske...šťastí...harmónii. Domov, ktorý bude zrkadlením našej duše. Ostávala už iba obývačka...

Zrazu sa dvere otvorili a vo dverách stála Linda. Jej večerné šaty vystriedal domáci úbor bielej farby. Perlový náhrdelník odpočíval na dne šperkovnice. Perly snili svoj sen o mori. Zdalo sa mi, že teraz svietia z jej zmyselných úst. Bola uvoľnená a objímala svet svojim žiarivým úsmevom. Priblížila sa ku mne -  spolu s tou tajomnou, kúzelnou a neopakovateľnou vôňou. Jemne ma chytila za ruku a voviedla do obývačky...

Až potom sme si potykali... Poznali sme sa sotva tri hodiny a ja som mal pocit, že nami pretekajú neviditeľné energie tisícročí, dejiny  zabudnutých civilizácií, či existencia minulosti, prítomnosti a budúcnosti zároveň. Akoby sme splynuli s vesmírnou jednotou... Bližší sme si už byť nemohli.

Za oknami poletovali snehové vločky. Tam kdesi v diaľke pod nami blikali svetielka spiaceho mesta. Sedeli sme na bielej koženej sedačke v polozariadenej obývačke Lindinho bytu a pozorovali tancujúce plamienky zapálených kahancov. Boli všade. Na zemi, na parapete, na konferenčnom stolíku... Stenu zdobila čierna obrazovka LCD monitoru. Pod ňou bol stolík s domácim kinom a s kopou hudobných CD. Váhavo som podišiel ku stolíku a vybral hudbu. Pristúpil som zozadu k Linde a dotkol sa viečok jej smaragdových očí: „Pssst! Seď chvíľu ticho a počúvaj!“

Miestnosť sa naplnila tichou nežnou hudbou Gioacchina Rossiniho. Prvé takty sladkobôľnej melódie sa niesli v znamení huslí a čela. Potom sa nás nevtieravo dotkol klavír. Sláčiky ustúpili do pozadia a do srdca nám vstúpil hlas Monserrat Caballé. Jej soprán nami prestupoval, láskal sa s nami, hladkal nás... A my sme sa menili. Stávali sme sa čírejšími... čistejšími...zraniteľnejšími... Kdesi v hlbinách našej duše zaplakalo dieťa, ktoré sa opäť preberalo k životu...

Pozrel som na moju hostiteľku. Plakala. Potom si zahanbene utrela slzu a povedala: „Neuveriteľné! Zázračné!“ Hudba dohrala, miestnosť zasvietila jej úsmevom a ona sa opýtala: „Čo je to zázrak? Vieš mi to definovať?“ Skúsil som voľne parafrázovať to, čo som niekde čítal: „Zázrak je, keď žijeme so zásadami, ktoré necítime, ako okovy. Zázrak je, keď sa nenecháme pohltiť komplikovanosťou života. Zázrak je schopnosť uvidieť krásu i v tom, čo sa nám zdanlivo krásnym nejaví. Zázrak je umenie precítiť kúzlo okamžiku. Zázrak je dar, ktorým dokážem preniesť svoju lásku do tvojho srdca. Zázrak je prebudenie zabudnutého dieťaťa v našej duši. Zázrak je kúzlo uchopiť plaché šťastie tak, aby sme ho nepokrčili...“

Potom som dodal: „ Zázrak je schopnosť premeniť blesky v tvojich očiach na slzy, pripomínajúce perly z tvojho náhrdelníku...

A teraz definuj zázrak ty!“ – vyzval som ju. „Raz ti to poviem... Sľubujem!“ – odvetila. „Možno už zajtra, keď mi prídeš zharmonizovať byt. Ach...“ – zháčila sa. „ Veď „zajtra“ je „dnes“.“

            Išla ma odprevadiť k autu. Vonku neprestávalo snežiť. A tak som sa pobral ku kufru auta vytiahnuť metličku na odhrabanie snehu z okien vozidla. Rýchlo sa so mnou rozlúčila a utiekla späť do tepla domu. S metličkou v ruke som pozrel na zasnežené čelné sklo. Boli na ňom prstom napísané tri slová: ZÁZRAK  SI  TY!