SKUTOČNÉ PRÍBEHY Z MOJEJ PRAXE S FENG ŠUEJ    (33.)

Malý Míša sa narodil v Bohom zabudnutej ukrajinskej obci okolo roku 1923. Hlavu mu zdobili blonďavé kučery a malý horenos bol posiaty pehami, pripomínajúcimi hviezdnu oblohu letného neba. To, spolu s jasnými iskriacimi očami, mohol na ňom spozorovať každý. No to, čo na ňom vidieť nebolo, bolo jeho čisté srdiečko. Akoby sem prišlo s nejakým tajným poslaním. Akoby bolo predurčené svojim pravidelným pulzovaním rozdávať radosť všetkým tým ľudským bytostiam, ktorým chudoba brala vieru v život.

V jadre každého z nás je ukryté dieťa, ktorým sme boli. A práve v tomto dieťati je základ toho, čím sme sa stali, akí sme a čím raz budeme. Míša to nevedel! Prijímal všetko s otvorenou náručou v naivnom presvedčení, že svet je to najkrajšie miesto, kde sa mohol narodiť, spoznať silu materinskej lásky, byť ochrancom malej sestričky Nadenky a priateliť sa s nezbednými kamarátmi. Nie! Zďaleka nebol svätý! Podieľal sa na huncútstvach svojich rovesníkov a sem – tam ho k záškoláctvu zvábili vlniace sa šíre lány obilia. Mama sa síce tvárila prísne, ale asi si uvedomovala, že to patrí k jeho veku... Milovala svojho syna!

Jedného dňa, v čase jeho ranného dospievania, sa opäť nechal zlákať silou slnečných lúčov do polí. Na modrej oblohe sa vznášali lastovičky a vlahý vetrík sa pohrával s nalievajúcimi sa klasmi pšenice. Za chrbtom sa mu strácala rodná obec s chatrčami, so školou i malým pravoslávnym kostolíkom. Ocitol sa úplne sám uprostred tej žltej nádhery obilia, ktorá šumela svoju neopakovateľnú pieseň života. Pieseň o dávaní... Neďaleko sa vynorila zo zeme hlava hraboša. Plachým zrakom sa pozrel Míšovi za chrbát a rýchlo sa stratil. Keby sa tým smerom pozrel i Míša, uvidel by približujúcu sa postavu putujúceho starca v širokom slamenom klobúku. Jeho šedivé vlasy splývali s dlhou bradou a rámovali tvár, v ktorej vynikali tmavé hlboké oči. Výraz tej tváre bol dobrosrdečný a sálala z neho nekonečná láska. Nezaujatému pozorovateľovi by sa zdalo, že dve spriaznené, rovnako bijúce srdcia sa práve našli. Komunikovali oveľa skôr, ako boli vyslovené prvé vety týchto dvoch nepoznajúcich sa ľudí.

„Volám sa Genadij.“ – povedal usmievajúci sa starý muž prekvapenému chlapcovi. Na chvíľu si sňal z hlavy svoj slamený širák, tak trochu pateticky sa uklonil a pokračoval: „Som majstrom kúziel a rozdávačom radosti.“ Míša mal pocit, že ten hlas už počul... že ho dôverne pozná... Rezonoval v každej bunke a jeho ozvena doznievala v duši. Príjemné teplo z hrude sa rozlialo po tele a pred očami sa mu zavlnilo obilie. Starcov čierny plášť sa rozprestrel na zľahnuté klasy a jeho majiteľ si sadol ku chlapcovi. Zľahka zdvihol ruku so vztýčeným ukazovákom, zamával ňou a zrazu sa na jeho prste objavil krásny motýľ. „Prichádzam „odnikiaľ“ a kráčam „nikam“, ale kým som tu, napĺňam svoje predurčenie v divadle života... Lebo čo iného je život smrteľníkov než tragikomédia, v ktorej rôzni herci v rôznych kostýmoch a maskách hrajú svoje úlohy, pokiaľ ich impresário neodvolá zo scény?“ Míša nevedel, čo je to „impresário“, a tak si to nahradil slovom „Boh“. „Možno sa chystá moje odvolanie...“ – zamyslel sa bielovlasý muž a pohladil si bradu. „Možno ťa stretám, lebo tak osud chcel... Vidím v tebe malého Genadija - seba samého vo vzdialenej minulosti... Ach! Koľko vody v rieke od vtedy pretieklo!? Tak načo otáľať? Mám ti toho toľko odovzdať! Začnime teda hneď!

Zapamätaj si! Existujú len dva druhy kúziel: ilúzie a zázraky. Vo svojich srdciach chcú ľudia veriť na zázraky. Je krásne, keď veria, ale nenúť ich k tomu! Záleží iba na nich, ako sa rozhodnú... A ak sa rozhodnú uveriť a zároveň si ponechať odstup, pochopia, že rozdiel medzi ilúziou a zázrakom je neuveriteľne malý... Takýto:“ – povedal a vylúpol z obilného klasu jedno malé zrnko. Potom mu ukázal niekoľko trikov. „Nauč sa ich! Každý deň trénuj! Zdokonaľuj sa! Veci nie sú vždy tým, čím sa zdajú byť. Prvý dojem často klame... O týždeň ťa tu budem čakať a naučím ťa nové triky... A potom zas...a zas... až pokiaľ sa ti celý neodovzdám...“ „Kto je ten človek? Čo tu hľadá?“ Prečo putuje z miesta na miesto?“ – rojili sa v Míšovej hlave otázky. Na ramene pocítil starcovu ruku. Zdalo sa, že majster vie čítať jeho myšlienky. Usmial sa na svojho čerstvého učňa a povedal: „Jedno príslovie vraví, že hojnosť sedí na mieste a hlad je kočovník.“

Tak vzniklo vzácne priateľstvo, ktoré rozširovalo Míšove obzory a predurčovalo jeho schopnosť zvládať nástrahy života. Ale dá sa život ovládať? Dá sa vzdorovať osudu? Kam uniknúť, keď nevieme, kde na nás osud čaká? A čo, keď utekáme stovky kilometrov pred niečím nepoznaným, aby sme sa s tým stretli ďaleko od domova? Život píše príbehy a my ich žijeme. Žijeme! Nie prežívame! Tak, ako to povedal Genadij na ich poslednom stretnutí: „To, čo je nám najvlastnejšie, je naša schopnosť rozhodovať sa a tvoriť. Nepodľahnúť! Vydržať! Prekonávať sa! Milovať! Byť silnejším, než naše utrpenie...“

Možno, že naozaj videl do človeka... Stál oproti chlapcovi a vo svojich starých dlaniach zvieral z oboch strán jeho hlavu. Dlho a znepokojene hľadel do jeho očí. Mlčal... Napokon siahol pod rubašku a sňal si z krku čierny kameň, v strede ktorého svietil krvavočervený rubín. Pobozkal kameň a vdýchol doň lásku. Potom ho prevesil Míšovi cez hlavu. „Nech ťa jeho kúzlo sprevádza celým životom!“ – povedal a neuvedomil si, že slza v jeho oku odráža krvavú farbu rubínu. Bolo po žatve. Jeho vzďaľujúca sa postava sa zmenšovala... a zmenšovala... až nakoniec sa premenila na spomienku.

Chlapcova mama bola svojim synom „unesená“! Jej Michail vedel očariť vďačné publikum obce i celého jej okolia. Nepostrehla, že z chlapčeka vyrástol mladý muž. Ale ktorá mama by to postrehla? Napokon ju na to upozornil povolávací rozkaz. „Z môjho synčeka bude pilot.“ – hrdo povedala susedom. Písal sa rok 1940 a na západ od Ukrajiny sa Európa zmietala vo vojne...

22.júna, o rok neskôr, Hitler porušil dohodu a napadol Sovietsky Zväz. Nastala Veľká vlastenecká vojna. Fašistické vojská sa blížili k Moskve a za sebou zanechávali utrpenie, bolesť a nenávisť. Ukrajinou sa šíril hlad. Ľudské srdcia sa menili na kamene a v dušiach zavládla nekonečná čierna a krutá noc...

Ľudia nepoznajú pravú moc tejto noci. Nepoznajú, čo sa skrýva v tme ľudských duší... Nie, že to nie je vidieť! Je! Ale nevidia to... Cítia živelnú silu, ktorá ich desí do najvzdialenejších hlbín mysle, ale odmietajú vidieť skutočný zdroj: - to niečo, čo ich pozoruje... čo je v nich ukryté... to niečo mrazivé...strašné... neľudské! Naozaj to odmietajú vidieť, lebo sa boja a zároveň tušia, že by z tej tmy na nich zasvietilo ich druhé „JA“.

Stalingrad znamenal prelom. Lovci sa premenili na štvancov a v štyridsiatom štvrtom bolo nevyhnutné zničiť posledné ložiská odporu okupantov...

V tom čase sa Michail dozvedel, že jeho sestra Nadenka už nežije. Napísala mu to mama na liste, ktorý bol plný jej sĺz. „Idú Vianoce. Ach, ako rada by som ťa, Míša, videla! Ako rada by som vyobjímala toho kučeravého nezbedníka s kúzelnými rukami... No nechoď sem! Dedina je plná Nemcov. Je ich tu ako švábov... Myslím, že niečo pripravujú. Míšenka môj drahý, daj na seba pozor! Mám už iba teba. A Vianoce budú i o rok...“

Moji rodičia boli vzácni a výnimoční ľudia. Boli ako maják, ktorý svieti na cestu všetkým tým blúdiacim dušičkám, ktoré si ešte nenašli svoje miesto v živote, hoci ho urputne hľadali. Nezaujímalo ich na ľuďoch spoločenské postavenie, prospech, či prosperita. Mali svoje vlastné kritériá pre výber priateľov a vždy boli obkolesení spoločenstvom, ktoré ich odzrkadľovalo. Boli pohostinní voči každému rovnakou mierou a mnohokrát sa stalo, že primár, či sudca jedli polievku z tej istej misy ako chudobný umelec, či neuznaný básnik... V každej z tých ľudských bytostí vždy objavili iskričku niečoho krásneho a dobrého a svojou vierou z tej iskričky dokázali vždy rozdúchať plameň života.

Nepamätám si, ako a kedy sa spoznali s Alicou a s Michalom. Myslím si, že to bolo ešte pred mojim narodením. V každom prípade však viem, že otec im bol za svedka a malý pramienok ich priateľstva postupne nadobudol silu veľrieky. Michal bol zručný muž, ochotný kedykoľvek pomôcť mojim rodičom. A vždy to urobil s láskou. V druhej polovici päťdesiatych rokov sa stal dvojnásobným otcom. Najprv to bol chlapček Ján a o dva roky neskôr dievčatko Silvia. Michal sa večne usmieval a žiaril šťastím. Nooo! Aspoň sme si to o ňom všetci mysleli. Ale, ako povedal kúzelník Genadij, veci nie sú vždy tým, čím sa zdajú byť... A o ľuďoch to platí dvojnásobne! Čas plynul a Michalovo miesto v našej rodine sa zdalo nezastupiteľné. Na narodeninových oslavách predvádzal svoje magické triky. Nikto z nás nechápal, ako to robí... V zime pričaroval motýľa... porezal si prst, ktorý vzápätí prestal krvácať a o pár sekúnd sa rana vytratila... karty vyťahoval hosťom z vrecka a ich náramkové hodinky z kvetináčov na odľahlej strane miestnosti... Smial sa: „Žiaden podvod – žiaden klam, to sa každý klame sám!“ Kto Michala nepoznal, nazval by ho salónnym levom. Milým... šarmantným...  spoločenským... Až pokiaľ neprišli Vianoce!

Opakovalo sa to každý rok! Zdalo sa, že to divé, starostlivo ukrývané nepokojné zviera v jeho duši sa v tomto období preberá k životu a jatrí jeho dávnominulé rany... Zdalo sa, že láska, šťastie a vianočná pohoda sa v jeho srdci premenia na tŕňovú korunu utrpenia a neznesiteľná bolesť sa stane krutou vládkyňou jeho mysle. Ten človek v sebe nosil obrovské tajomstvo. Tajomstvo, pred ktorým sa nedalo utiecť...

Na Vianoce v roku 1967, tak, ako každý rok, vládla v našom byte slávnostná atmosféra. 23. decembra otec „pričaroval“ vysokú „urastenú“ jedličku. Vo vani plávali dva kapry. Vzduchom sa vznášala opojná vôňa kadidla, ktorá sa miešala s vôňami kuchyne. Otec na diváne viazal salónky a my – deti sme vyberali zo škatúľ vianočné ozdoby. Všetka česť! Moji rodičia vedeli, že Vianoce bez čarovnej atmosféry, plnej lásky, spolupatričnosti a vzájomnej tolerancie nie sú sviatkami podľa ich predstáv. To nebol zhon a nervozita! Bol to rituál, ktorý mal vyvrcholiť štedrovečernou večerou. Práve vo chvíli, keď mama začala pripravovať misu s ovocím, pod oknami dovrčala Michalova motorka. Minútu na to som otvoril Michalovi dvere. Tak, ako každý rok, prišiel nám pomôcť so stromčekom...

Vstúpil a zdalo sa mu, že sa ocitol v inej dimenzii. Láska sa tu dala krájať a priestorom sa vznášali úsmevy nás všetkých. Mama mu pri dverách podala kalištek hriateho. Usmial sa na ňu, poprial krásny večer, zobliekol si koženú bundu, z ktorej „oprášil“ zvyšky snehu. Pozrel som von oknom. Vonku naozaj snežilo...“Zajtra sa pôjdem s bratom sánkovať.“ – prebehlo mi hlavou, zatiaľ čo mlčiaci Michal pripevňoval v predsieni stojan na stromček.

Milujem koledy! Dotvárajú kolorit mojich detských Vianoc. Všetky sú krásne, ale jedna z nich má u mňa dominantné postavenie. Keď ju počujem, tisnú sa mi do očí slzy a na chrbte cítim „mravenčenie“. Zdá sa mi, že cez jej magické tóny vstupuje do mňa láska. Zdá sa mi, že pod jej vplyvom počujem šepot vlastného srdca, ktoré mi radí, ako sa stať lepším... Zdá sa mi, že v mojom okolí sú tisíce anjelov, ktorí mi prišli pomôcť. Tou koledou je „Tichá noc“.

Michal to vtedy asi vnímal inak! Zo starého gramofónu plávali tóny. „Jak si krásne Jezuliatko“ vystriedala „Narodil sa Kristus pán“. Potom prišla koleda „Poďme bratia do Betlehema“. Kučeravý prešedivelý priateľ mojich rodičov stál na rebríku a zdobil stromček. Ruky sa mu chveli stále viac a viac. Mlčal! Vedel, že keby prehovoril, roztrasie sa mu hlas. Jedlička žiarila desiatkami svetiel, salónky už viseli na mieste a na rade boli vianočné gule...

Po chvíľke ticha sa v miestnosti ozvala „Tichá noc“. Neviem, čo sa vtedy stalo! Pamätám si Michalovu padajúcu postavu z rebríka. Zdalo sa mi, že z jeho hrudi zarevalo zviera. Možno chcel utiecť z miestnosti a šmykol sa... Možno chcel v ten moment ohluchnúť... Zvíjal sa pod nedokončeným vianočným stromčekom a usedavo plakal. Nevnímal nás! Obklopil ho jeho vnútorný svet so svojim bolestivým tajomstvom a utrpením. Pristúpil k nemu otec a podobne, ako kedysi Genadij, mu uchopil hlavu do dlaní. Mama sa dotkla jeho ruky a nežne ju hladila. „Upokoj sa Michal! Upokoj sa!“ – opakovala nežným ženským hlasom. Zviera v Michalovej hrudi besnelo! Odtrhlo sa z reťaze! Utrpenie sa ho snažilo zničiť... „Mamička moja!“ – kričal. Mamička!...Prepáč mi to!... Nemohol som za to!... Mamička!...“ Mal som pocit, že jeho hlava je hlavou malého Míšu. Blonďavá...a kučeravá... posiata pehami... Sestra zobrala mladšieho brata a odišli sa „ukryť“ do rodičovskej spálne. Mama na mňa vyčítavo pozrela a povedala: „Tiborko, to nie je pre teba! Poslúchni ma a odíď!“ Poslúchol som ju len napoly. Presunul som sa do vedľajšej izby, ale dvere som nechal pootvorené. Sadol som si na zem a počúval vzlyky. „Tichá noc“ dohrala a do šera detskej izby doliehal chvejúci sa Michalov hlas... Zdalo sa mi, že niečo také sa stať nemohlo; že Ježiško, ktorý mi má dať zajtra darčeky, by niečo také nedopustil...

V roku 1968 Michal s rodinou emigroval do Kanady. Stal sa z neho Mick a z jeho ženy Alice. Tá nám začiatkom osemdesiatych rokov oznámila, že Michala už niet... že jeho syn slúži v US NAVI a dcérka sa pred deviatimi rokmi vydala...

Pevná linka sa v mojom byte rozzvonila, ako by mi chcela pripomenúť, že som ju už dávno chcel zrušiť. „Ahoj, Tibor! Tu je Silvia...“ – ozval sa mi zo slúchadla ženský alt s anglickým prízvukom. Chvíľu mi trvalo, kým som zistil, že poslednýkrát som ten hlas počul pred tridsiatimi ôsmimi rokmi. Michalova dcéra zavítala do Bratislavy a chcela sa so mnou stretnúť. A tak sme sa dohodli na termíne...

Sedeli sme v malej kaviarni. Pozorne som ju počúval. Oči mi blúdili po jej upravených vlasoch...zostúpili k modrým očiam, ktoré svietili spod klenby pekne vykrojeného obočia. Svojimi lícnymi kosťami nezaprela svoj slovanský pôvod. Okolo krku mala voľne prehodenú hodvábnu šálu.  „Chcela by som sa sem presťahovať.“ – oznámila mi po krátkom zvítaní sa. „Ja viem! Mohlo by to byť hocikde na svete, ale k Bratislave ma viažu krásne spomienky bezstarostného detstva. A niečo tu,“ – ukázala prstom na svoje srdce, „mi hovorí, že tu by som mohla byť šťastná.“ Neviem! Možno má pravdu... Tak, ako som povedal:  V jadre každého z nás je ukryté dieťa, ktorým sme boli. A práve v tomto dieťati je základ toho, čím sme sa stali, akí sme a čím raz budeme. „Potrebujem pomoc. Neviem sa tu zatiaľ orientovať. Nepoznám tu legislatívu... Nepomohol by si mi?“

A tak som jej pomohol. Vysvetlil som jej, čo v čínskom učení Feng Šuej znamenajú slová „miesto informácií“ a „pamäť miesta“. Povedal som jej, že pokiaľ chce začať odznovu, malo by to byť v novostavbe a nie v byte po niekom. Vysvetlil som jej, že dispozičné riešenie akéhokoľvek bytu má vplyv na toky energií, ktoré posilňujú, alebo oslabujú oblasti nášho obydlia, zodpovedajúce za rôzne aspekty nášho života. „OK!“ – usmiala sa. „V Kanade sa týmito pravidlami riadia tiež. Takže celkom neznáme mi to nie je.“ Potom by som sa mal popozerať po voľných novostavbách, a na základe pôdorysu vybrať ten byt, ktorý by predstavoval naplnenie tvojej predstavy o bývaní.“ Bola „ženou činu“. „OK! Just Do It!“ Našťastie som jej angličtine rozumel: „OK! Urob to hneď!“ Usmial som sa na ňu, siahol po mobile a dohodol stretnutie v dvoch realitných kanceláriách. Potom sme sa venovali spomienkam na detstvo....

Na druhom stretnutí som držal pred sebou šesť pôdorysov a vyberal z nich ten, ktorý by jej najlepšie vyhovoval. Uvedomoval som si pri tom svoju zodpovednosť. Vlastne som zasahoval do jej života... do jej budúcnosti... Nakoniec sme vybrali jeden. Skontroloval som, v akých oblastiach sú odtoky, čo je k pôdorysu „pridané“ a čo „vykrojené“. Nakoniec nám ostávalo to posledné, aj keď mnohokrát to najdôležitejšie – obhliadka stavby.

So svojim výberom som bol spokojný. Viem, že neexistuje dokonalý dom, ale nápravných opatrení v jej byte bude naozaj málo. Ukázal som jej, kde situovať postele, kde sedačku a ako rozmiestniť nábytok tak, aby v ňom zavládla atmosféra domova.

Bola to naozaj „žena činu“! Už o mesiac som sa ocitol v jej novučičkom byte. Hrdo ma sprevádzala z miestnosti do miestnosti. Všade bolo čisto a útulne. Nakoniec sme sa zastavili pri najvzdialenejších dverách. Otvorila ich. Predo mnou bola spálňa. „Zrkadlá v nej nie sú!“ – usmiala sa. Miestnosť bola situovaná v oblasti „Zdravie, rodina“ a v oblasti „Hojnosť“. Pohľad mi padol na amulet prevesený cez svietidlo na nočnom stolíku. Bol to čierny kameň, uprostred ktorého svietil krvavočervený rubín. „Vieš, čo je to za kameň?“ – opýtal som sa. Nevedela! „Otec mi toho veľa o sebe nepovedal. Z jeho minulosti neviem skoro nič.“ Zamyslela sa: „Ale bol to fantastický otec. A mal veľmi dobré srdce. Tak dobré, že dokázal doňho ukryť celú svoju minulosť.“ Priateľsky som ju objal okolo pliec a povedal jej: „Poď si sadnúť! Poviem ti príbeh o Genadijovi – majstrovi kúziel...“

To druhé som jej nepovedal... Načo by aj? K čomu by to bolo dobré? Asi o hodinku som sa s ňou rozlúčil a vrátil sa domov. Opustil som Silviu, ale jej otec Michal vo mne stále prebýval. Neexistujú Vianoce, pri ktorých by som si naňho nespomenul...Často si predstavujem seba samého, ako chlapca, ukrčeného za dverami detskej izby. Počujem Michalove vzlyky: „Mamička moja!“ Mamička!...Prepáč mi to!... Nemohol som za to!... Mamička!...“ Vtedy som mal som pocit, že jeho hlava je hlavou malého Míšu. Blonďavá...a kučeravá... posiata pehami...ale udalosť ktorá ho na celý život poznamenala sa stala pol roka pred koncom vojny:

Michail dočítal mamin list a starostlivo si ho ukryl. V roku 1944 nemecké vojská ustupovali a sprevádzala ich krutá zima. Snažili sa koordinovať svoj ústup a na území Ukrajiny zorganizovali vo vytipovaných obciach štáby, ktorých cieľom bolo spôsobiť čo najviac škôd postupujúcej sovietskej armáde. „Bože, opatruj moju matku!“ – pomyslel si mladý vojenský letec. Z listu vedel, že takýto štáb je i v jeho rodnej dedinke. Predstavil si biedne chatrče i malý pravoslávny kostolík. Veril, že ľudská dôstojnosť sa pod vplyvom prichádzajúcich Vianoc dostane k slovu a dúfal, že bude vyhlásené vianočné prímerie... Stalin si to však nemyslel...

Z provizórnej leteckej štartovacej dráhy sa odlepili ťažké bombardéry. V ich útrobách bola smrť. Zlovestné ticho zaniklo v rachote motorov. Letka olovených vtákov stúpala k bielej oblohe stále vyššie a vyššie. Boli dané súradnice a bol daný cieľ. Bol Štedrý deň, 24. Decembra 1944. Michail sa začal potiť. Strach prestúpil jeho telom a usadil sa v duši. „Bože, opatruj moju mamu! Bože, opatruj moju mamu!“ – opakoval mladý sovietsky letec dookola. Na hrudi pocítil kúzelný kameň. Akoby ho pálil! Akoby ho prosil! Akoby ho varoval! Lietadlá začali nemotorne klesať k zemi. Pod sebou uvidel polia prikryté snehom. V diaľke blikali svetlá jeho dediny. „Nemôžem!“ – povedal do ticha. „Nemôžem!“ – ozývalo sa v kabíne bombardéru. Za jeho hlavou cvakla poistka revolveru a na zátylku pocítil chladný kov zbrane. Uvoľnil útroby lietadla a predstavil si, ako dolu k zemi letia oceľoví anjeli smrti. „Tichá noc, svätá noc! Anjeli zleteli...“ Dotkol sa kúzelného kameňa a veril. Veril tak, ako ešte nikdy pred tým...

O týždeň dostal oznámenie o smrti svojej matky. Vraj zomrela pri nálete nemeckých lietadiel. Deň nato dezertoval! A pokiaľ by ste sa ho opýtali, ako sa dostal na Slovensko – nepamätal by si to.

November 2009                                        Ing. arch. Tibor Čellár