SKUTOČNÉ PRÍBEHY Z MOJEJ PRAXE S FENG ŠUEJ    (32.)

To šedivé jesenné ráno mi pripomínalo ešte nenarodený súmrak prichádzajúceho dňa. Nemusel som otvárať unavené oči, aby som vedel, že z nebies padá studený novembrový  dážď a spolu s ním sa vkráda do mojej postele i bezútešnosť a melanchólia. „Ešte chcem spať!“ – ozvalo sa stareckým hlasom moje podvedomie. „Ešte chcem spať!“ – opakovala prebúdzajúca sa myseľ.

Neposlúchol som ich! Vedel som, čo by nasledovalo... a ako by to skončilo... Ešte bol čas odvrátiť psychický stav, ktorý by ma paralyzoval a uvrhol do hlbokej čiernej cely bezmocnosti a strachu. „Nevzdám to! Zvíťazím! Som bojovník!“ – opakoval som si cestou ku kávovaru. „Som pánom svojich pocitov! Som pánom svojho zdravia!“ – usmerňoval som svojou vôľou myšlienky. Za mojim chrbtom ostalo rozostlané lôžko, s pokrčeným vankúšom, plným nedosnívaných hororových snov... „Čo by som poradil ľudom, ktorých sa zmocnila depresia?“ – položil som si otázku. Vedel som, že na svete nie je otázky, ktorá by nemala svoju odpoveď, ale ja som tú odpoveď potreboval čo najskôr... Podľa možnosti „hneď“!

A ona prišla. Spomenul som si na knihu spred dvadsiatich rokov. Volala sa „Všemocné podvedomie“ a učila čitateľov pracovať so svojimi pocitmi, emóciami i udalosťami, ktoré nás často v živote postretnú a nútia nás ospravedlňovať naše chybné rozhodnutia a skutky tým, že vinu za životné peripetie zvaľujeme na „nešťastný“ osud. Písalo sa v nej, ako sa stať pánom vlastného života a ako „preprogramovať“ svoje podvedomie pomocou afirmácií – pozitívnych tvrdení. Dočítal som sa, ako nadviazať kontakt s podvedomím, ktoré sa zo začiatku správa odmietavo. Autor knihy ho prirovnal k starému lenivému starcovi, ktorý je spokojný s daným stavom vecí a ktorému sa nič v našom živote meniť nechce. Napriek tomu – pokiaľ ho dokážeme silou našej vôle zlomiť, začnú sa v našom živote diať zázraky a podvedomie sa stane naším najväčším priateľom...  Voľakedy dávno som si to odskúšal... Ale bolo to v čase, keď sa mi začal rúcať svet...

Predo mnou rozvoniavala ranná káva a lákala ma k prvým dúškom. Nevšímal som si ju. Pohodlne som sa uvelebil v kresle a svoju pozornosť upriamil na hlboké pravidelné dýchanie. Pomaly som sa vracal do ríše snov, ale bránu ku spánku som prekročiť nemohol... A tak, v tom zvláštnom stave medzi bdením a snením, som si začal opakovať moje afirmácie: „Je vo mne pokoj, kľud a mier... Je vo mne pokoj, kľud a mier... Som harmonickou súčasťou dokonalej vesmírnej jednoty... Najvyššia energia lásky prestupuje každou bunkou môjho tela, lieči ju a presvetľuje svetlom šťastného a radostného života... Prežívam stav hlbokej očisty... Každá bunka môjho tela sa regeneruje, omladzuje, uzdravuje... Som dokonale zdravý a vnútorne vyrovnaný... Šťastie a radosť sú prirodzenou súčasťou môjho života...Ja som láska! Ja som zdravie! Ja som radosť!“  

Asi po dvadsiatich minútach sa túžby môjho tichého monológu premenili na realitu. Podvedomie, ukryté kdesi v hlbinách môjho „JA“ sa muselo zmieriť s požadovanou predstavou a nastoliť v mojej mysli, duši a v tele význam afirmácií, ktoré boli vyslovované v prítomnom čase...

Na tvári sa mi objavil úsmev, ruky sa natiahli za šálkou voňavej kávy a srdce sa začalo tešiť na všetky tie krásne ponúkané príležitosti, ktoré mi prichádzajúci deň poskytne. Pohľad mi padol na otvorený plastový obal DVD–čka, ktorý ma upozornil, že v prehrávači ostal nedopozeraný film „Tajomstvo“. Pustil som si ho. Z televízora sa ozval hlas: „Priťahujete k sebe to, na čo upínate svoju pozornosť... Vaše myšlienky sú energiou, ktorá  na princípe Zákona príťažlivosti, dokáže zhmotniť to, na čo myslíte... Ak sa koncentrujete na negatívne javy, pritiahnete ich!... Naučte sa preladiť stav svojej mysle. Vďačnosťou za všetko krásne, čo ste doposiaľ prežili, priťahujete k sebe ešte viac toho, za čo ste vďační...“

Potom som sa „odosobnil“ a pokúšal sa nájsť príčinu môjho ranného „psychického úpadku“. Pred očami sa mi začal premietať „film“ predchádzajúceho dňa:

Niekedy nie sú žiadne slová, ktoré by výstižne vyjadrili, čo sa v ten deň stalo... A hoci robíme všetko presne tak, ako máme, pred usnutím ku nám priletí pocit, či nejasná predstava, že čosi za naším chrbtom a bez nášho vedomia zlyhalo. Neuspeli sme! Nechápeme, že práve takéto pocity sú súčasťou našej „školy života“ a neexistuje logické zdôvodnenie, ktorým by sme dokázali takýto neúspech vymazať. Ostáva nám teda iba jediné riešenie: prijať to ako súčasť vyššieho plánu... Veď všetci poznáme tú veľavýznamnú vetu: „Asi to tak malo byť!“

Niečo podobné sa mi prihodilo i na Liptove. Na návštevu, s prosbou o radu, ma cez telefón pozvali dvaja manželia stredného veku. S slúchadle mi zvonil príjemný hlas ženy, ktorá mala jasnú predstavu, čo od života očakávať a nejasnú predstavu, ako to dosiahnuť. Bol som vnútorne dojatý, akú dôveru vo mňa vkladá. Dohodli sme sa na termíne a ona mi, za výdatnej pomoci manžela, opisovala, ako sa k nim dostanem a kde mám odbočiť z diaľnice...

Nuž tak som teda odbočil. Predpokladal som „daždivý Liptov“, s najväčším množstvom ročných zrážok na našom území, ale - mýlil som sa! Hoci iba o jeden jediný deň – ale... mýlil som sa! Spoza neveľkých mrakov, lenivo plávajúcich k obzoru, na mňa požmurkávalo zubaté slnko. Čo malo spŕchnuť zo stromov, už tam nebolo a neďaleké osirelé brezy bezmocne spustili svoje konáre k zemi. Obloha pomaly zabúdala na odlet sťahovavých vtákov, zem zabúdala na tohoročnú úrodu a cesta, po ktorej sa vlieklo moje auto, zabúdala na to, že kedysi ju vyasfaltovali... Nakoniec ma pohltil smrekový les so svojou typickou vôňou ihličnanov. „Ach, postoj chvíľa, však si krásna...“ – pomyslel som si. Potom som pootočil volantom a auto sa začalo štverať popri horskom potoku hore údolím, objímané z oboch strán zeleným porastom. Nakoniec sa stromy rozostúpili a z pravej strany úbočia ma privítala biela veža kostolíka, vypínajúca sa nad typickými liptovskými domčekmi so sedlovou strechou. Civilizácia ostala v zabudnutí a ja som si položil otázku, na koľko storočí sa tu zastavil čas... Prechádzal som popri jednopodlažných stavbách s podkrovím a pozoroval zoblečené ovocné stromy, ako ma v mrazivom jesennom vetre vítajú svojimi mávajúcimi konármi. Bol som pri cieli svojej cesty...

Ten dom sa nedalo prehliadnuť! A hoci dodržiaval všetky tvaroslovné prvky, typické pre architektúru Liptova, predsa len pôsobil dojmom, že je iný. Tá jeho odlišnosť bola ukrytá v detailoch stavby a v poňatí pekne upravenej záhrady, cez ktorú viedol kamenný chodníček, vinúci sa v krivkách ku hlavnému vstupu. Stúpal som po ňom a pozoroval starostlivo naaranžované zákutia, dômyselne situované tak, aby poskytovali očiam vždy nové a nové prekvapenia. Najprv to boli obrovské balvany pri vchodovej bránke. Chránili jej priestor pred sekajúcou energiou kostolnej veže a zároveň ukrývali pred vstupujúcou Čchi nádoby na odpadky. Neďaleko vstupu návštevníka prekvapila prekrásna kompozícia rôznych druhov tují v kombinácii s nízkym porastom kosodreviny. Za skupinou vysokej zelene z opačnej strany chodník znenazdajky prešiel do oblúkového mosta, ktorý sa klenul ponad tečúci potôčik, ústiaci do jazierka. „Na jar to tu musí vyzerať ako v rajskej záhrade.“ – pomyslel som si pred vstupom do domu. Pozrel som sa späť, ku vodnej hladine, za ktorou sa vypínala drevená socha anjela, upierajúca svoj pohľad ku mostu. Jej pozadím bola skalka, ktorá prechádzala do upravenej čistinky s lavičkou.

Ku vstupným dverám som sa otočil práve vo chvíli, keď priestor závetria pohladil príjemný zvuk zvonkohry, o ktorú „zavadilo“ otvárajúce sa krídlo dnu otvárajúcich sa dverí. Smiech príjemne vyzerajúcej ženy však zazvonil ešte príjemnejšie. Cítil som z neho úprimnosť, prameniacu v kryštálovo čistom srdci. Ruku s pani domácou sme si podali medzi dvoma stĺpmi, ktoré sú podľa starého čínskeho učenia Feng Šuej strážcami hlavného vchodu. Smiech doznel, zvonkohra utíchla a ja som prekročil prah domu. V šere predsiene sme sa zvítali s domácim pánom. Bol to štíhly nenápadný muž so šedivými vlasmi a s dobráckym výrazom tváre. „Poďte ďalej!“ – vyzval ma, zatiaľ čo moje oči sa prispôsobovali prítmiu obydlia. Zapálil svetlo a ja som nechcel uveriť vlastným očiam. Nevedel som, či sa nachádzam v domove mojich hostiteľov, či v ezoterickej predajni. Bolo tam všetko! Desiatky kryštálov z brúseného skla viselo medzi zvonkohrami, špirálami DNA a lapačmi snov. Steny ozdobovali tvarové žiariče od výmyslu sveta a poličky od kuchyne po spálňu boli vyzdobené soškami zvierat a budhov... Neveriacky som pokrútil hlavou. „Radšej viac, ako menej!“ – ozval sa za mnou neistý ženský hlas. „Niekedy je menej viac!“ – oponoval som. „Energia Čchi by mala vo vašom obydlí pozvoľna prúdiť a vnášať život do každého priestoru. A vy ju zvonkohrami spomaľujete, kryštálmi rozbíjate a kaligrafickými znakmi, ktoré sú z pohľadu Feng Šuej tvarovými žiaričmi informácií, mätiete.“  Prechádzal som po dome a všímal si sošky kresťanských symbolov. Neďaleko vchodu bola skulptúra panny Márie. Na sekretári stál Kristus, obkolesený trojnohou žabou, korytnačkou s dračou hlavou a dvojicou mandarínskych kačiek. V oblasti „Hojnosť, bohatstvo“ ležala Biblia v miske plnej čínskych mincí... Na jedálenskom stole sa „zvíjal“ starostlivo zdeformovaný bonsai. Mal ďaleko od „božieho zámeru“, pokiaľ nebolo „božím zámerom“ ho trápiť. A naozaj si nemyslím, že by bol Boh... “Zdroj“, či vesmír sadistom! Pristúpil som ku stolu a sadol som si oproti môjmu hostiteľovi. „Povedzte mi, prosím, čo vás trápi! V čom očakávate moju pomoc?“ – vyzval som ho.

A tak som si vypočul ďalší životný príbeh. Bol to príbeh o rodičovskej láske, ktorá plápolá v srdci ľudí. Príbeh o túžbe pomôcť svojim najbližším a urobiť pre nich čokoľvek, čo by ich posunulo k naplneniu ich túžob, či ku šťastiu. Tí vzácni ľudia nevedeli, že šťastie je iba obyčajný vnútorný pocit každej ľudskej bytosti, ku ktorému sa musí každý dopracovať sám. Nevedeli, že často je to iba krátky okamih pred dosiahnutím vytúženého cieľa a že nie je to to isté, čo vnútorná harmónia a pokoj v duši.

„Asi pred rokom odcestoval náš Milan do Kanady. Bol výborný analytik a jeho najväčšou radosťou bolo „hrať sa“ s počítačom a vymýšľať nové programy. Najprv mal pocit svojho nedocenenia a neskôr, keď sa začalo rozprávať o kríze, z prepúšťania. A tak sa rozhodol opustiť túto neistotu a skúsiť šťastie v zahraničí.“ Žena vedľa mňa sa nadýchla a pokračovala: „Zo začiatku sme boli spolu v dosť úzkom kontakte prostredníctvom internetu. Potom sa odmlčal. Nie! Nebolo to zo dňa na deň. Intervaly jeho mailov sa postupne zväčšovali, až nakoniec prestal s písaním... Prosili sme ho...naliehali naň. Márne! Strach sa vkrádal do našich sŕdc a zmocňovala sa nás obava. Nestalo sa mu niečo?

Nakoniec sme navštívili Doru. Je to taká zvláštna žena, o ktorej si ľudia všeličo pošepkávajú... Vraj má jasnovidné schopnosti... vraj ovláda rôzne čary... vraj rozpráva s duchmi...Býva pri neďalekej dedine, v opustenej rómskej osade.“ Pozrel som na domácu pani a vedel som, že dnes už jej zvonivý smiech počuť nebudem. Hlas sa jej chvel a z ľavého oka sa jej vykotúľala slzička. „Nemala som tam ísť! Dôležité je, čo mi našepkáva srdce a ono mi hovorí, že môj Milanko žije.“ Dovtípil som sa, čo jej povedala Dora...

Slova sa ujal jej manžel a pokračoval: „Máme ešte dcérku Moniku. Minulý rok mala tridsať rokov. Možno, že v Bratislave je to inak, ale tu sa na ňu ľudia začínajú pozerať ako na starú dievku. Myslím si, že sa to začína prejavovať na jej povahe... Stáva sa plachá, uzatvára sa pred svetom a jej myslenie sa uberá tým najnesprávnejším smerom. Akoby rezignovala! Akoby stratila vieru v lásku... Akoby stratila svoju vôľu žiť...“

Obaja manželia upreli na mňa svoj zrak. Očakávali, čo im poviem. A tak som začal: „Najprv sa dotknem toho jednoduchšieho. Máte tu toľko pomôcok pre nápravné opatrenia Feng Šuej, že by sa nimi dalo zharmonizovať päť ďalších domov. Najhoršie však na tom je, že sú umiestnené na nesprávnych miestach. Viem si celkom živo predstaviť, aká dezorientovaná musí byť energia vo vašom obydlí. Miesto toho, aby voľne prúdila po priestoroch vášho domu, naráža na samé prekážky, ktoré jej bránia vnášať život tam, kde je to potrebné. Chvíľu ju blokujete, chvíľu rozbíjate alebo odrážate do sektorov, kde sa jej zhromažďuje nadbytok. Sošky zvierat predstavujú symboly a nie estetické doplnky. Musíte do nich vniesť svoju informáciu, čo od nich očakávate a umiestniť ich v tej časti podlažia, ktorá má schopnosť toto vaše očakávanie naplniť. Podľa toho, čo ste mi povedali, treba „prilákať“ energiu do oblasti „Rodina, zdravie“, „Deti, tvorivosť“ a „Láska, partnerstvo“.“

Chodil som po obydlí a ukazoval im, čo treba odstrániť a čo premiestniť. Moja hostiteľka si všetko pozorne zapisovala. Už vedela, že Biblia sa nedáva do „rohu bohatstva a hojnosti“ a že mandarínske kačky sú symbolom lásky a vernosti a patria do oblasti, ktorá sa nachádza v pravom zadnom rohu stavby. Potom som pristúpil k tomu ťažšiemu – k predmetu nášho rozhovoru pri jedálenskom stole. Čas plynul a predo mnou bola dlhá spiatočná cesta. Váhavo som hľadal slová, ktorými by som do nich vlial optimizmus... A potom priletela myšlienka! Začal som: „Pokúste sa na chvíľu zatvoriť oči. Uvoľnite sa a v duchu si opakujte slovné spojenie „JA SOM“. Stále! „JA SOM“... „JA SOM“... Počujete sa? Odkiaľ vychádzajú tie slová? Z hlavy?... Zo srdca?... Z duše? „JA SOM“ je súčasťou každej vašej bunky... Je súčasťou každého vášho pocitu...každej emócie... Tieto slová sú podstatou vašej existencie. Ukrývajú v sebe silu, ktorá je nadpozemská. Odhaľujú vašu výnimočnosť. Opakujte tie slová! „JA SOM“... „JA SOM“... Uvedomte si, že ten hlas stojí nad všetkými zmyslami a ukrýva v sebe nekonečnú moc!“ Zo zavretých očí ženy stekali slzy...

Zobral som jej poznámkový blok a začal som do neho písať pozitívne tvrdenia. Písal som ich rýchlo, ale snažil som sa, aby boli čitateľné. Bola to ľahko zapamätateľná báseň, ktorá jej, ako som dúfal, pomôže.

Podsunul som blok pred ňu. V tvári sa mi objavil úsmev a moje pery povedali dosť rozhodným hlasom: „Stačilo!“

Rozlúčil som sa s týmito milými ľuďmi. Ach! Ako rád by som im pomohol! Povedali mi, že ak pôjdem inou cestou, dostanem sa na diaľnicu skôr. Vonku sa zotmelo, a moje auto striedalo dedinku za dedinkou. Uvedomil som si, že objavujem nový, pre mňa doposiaľ nepoznaný Liptov. V poslednej obci pred diaľnicou som si všimol blikajúce sviečky cintorína. A hoci od „Pamiatky zosnulých“ ubehol už týždeň, ľudia na svojich predkov nezabúdali a prejavovali im úctu aspoň zapálením kahančeka. Míňal som vyľudnenú rómsku osadu. Vlastne takmer vyľudnenú. Pred jednou chatrčou plápolala vatra. Jej plamene vrhali poskakujúce tiene na vstup, pri ktorom sa mihla ženská postava. Žeby Dora? Nevenoval som tomu pozornosť.

Možno, že práve v tom čase pani, ktorú som navštívil, prikrývala dekou driemajúceho manžela a siahla po notese. Predstavil som si ju, ako číta:   

Ja som tá vôľa neskonalá;

spája sa vo mne nebo – zem.
Ja som tá vôľa – ako skala,
som naplnenie slova „chcem!“
 
Ja som tá vôľa! Pevná vôľa!
Moc, ktorá môže zhmotniť sen.
Cezo mňa – ku mne hlas môj volá,
že to, čo chcem – aj dosiahnem!
 
Ja som tá sila nespútaná,
ktorá vie všetko uzdraviť!
Ja som tá moc, čo zdravie dáva
aby som mohol v zdraví žiť....
 
Ja som tá láska sviežej jari,
na duši pokoj – v srdci mier;
Ja som ten úsmev, ktorým žiarim,
keď každou bunkou milujem.

október 2009                                            Ing. arch. Tibor Čellár